Druhá svetová vojna

Druhá svetová vojna – fenomén, ktorý zasiahol do životov miliónov ľudí a mnohých ovplyvňuje aj dnes. Vraždenie, strach, smrť, zlá hospodárska a sociálna situácia v krajinách po celom svete poznačila aj životy nás, ktorí sme hrôzy vojny nikdy neokúsili na vlastnej koži. Nespočetné množstvo ľudí prišlo o domovy, rodinu... Naša generácia si už toľko krutosti nedokáže predstaviť. Určite sa mnohí pýtajú: „Je možné, aby jeden človek spôsobil toľko krutosti a zasial v ľuďoch toľko nenávisti? Sú rozprávania našich starých mám o zverstvách fašistov páchaných nielen na Židoch v ukrutných podmienkach koncentračných táborov naozaj pravdivé? Hitler – človek, ktorého mnohí zatracujú, iní zasa obdivujú. Je vzor pre tých, ktorí sa snažia v živote dokázať, že vždy dosiahnu čo si zaumienia a nič ich v tom nezastaví. Zatracovaný tými, ktorí si jeho krutosť a nadriadenosť ešte pamätajú. Bola jeho politika správna? Priniesol do života nový pojem – fašizmus. Protilibertálne a protimarxistické hnutie, ktoré čerpalo z rôznych teórii a učení (rasizmus, nároky na cudzie územia atď). K jeho základným črtám patrí nacionalizmus, šovinizmus, antisemitizmus, antikomunizmus a politická demagógia, extrémne formy násilia. Fašistické hnutie v medzivojnovom období pôsobilo takmer vo všetkých európskych krajinách. To, čo sa stalo, my už síce zmeniť nemôžeme ale môžeme sa aspoň pokúsiť spraviť niečo preto, aby sa to nikdy viac neopakovalo. Aby sme my a ďalšie generácie nemuseli zažiť krutosť „vodcov“, bojujúcich za „nezmyselnosť“.

Druhú svetovú vojnu môžeme označiť za reprízu a odvetu za prvú svetovú vojnu. Štyri odlišné charakteristiky z nej však urobili kvalitatívne nový typ vojny:
1. Neobyčajne zložitý zmysel tejto vojny
Ku konfliktom medzi národmi pristupovalo aj ideologické stretnutie medzi diktatúrami a demokraciami.
2. Vojna nadobudla celosvetovú dimenziu
Táto skutočnosť má dve príčiny. Prvou boli jednotlivé akcie európskych bojujúcich strán, predovšetkým Nemecka, či už išlo o inváziu, alebo vojensko-politický nátlak. Týmto spôsobom sa im podarilo strhnúť do vojny takmer všetky európske štáty.
Druhou príčinou bolo Japonsko, ktoré bojovalo od roku 1937 proti Číne, ako spojenec ťažilo z oslabenia európskych koloniálnych mocností a zavlieklo vojnu do juhovýchodnej Ázie.

K týmto dvom procesom sa neskôr pripojila intervencia USA, a tak sa dve oddelené vojny prepojili do skutočného celoplanetárneho konfliktu: Afrika, Blízky východ, východná Ázia, Atlantický a Tichý oceán sa stali rovnako dôležitým javiskom vojenských operácii ako Európa.
3. Nová forma vojny
Táto bola spôsobená druhou priemyselnou revolúciou. Vyznačovala sa pokrokom účinnosti bombardérov a delostrelectva a na poslednú chvíľu rakiet V1 a V2 a atómovej bomby, ktoré od základov zmenili charakter vojny.
4. Táto vojna bola vojnou totálnou.
Mobilizácia ľudských síl bola omnoho rozsiahlejšia než v rokoch 1914 – 1918. Psychologická vojna používala dokonalejšie techniky: propagandu, dezinformácie, zastrašovacie bombardovanie. Postihovala rovnako vojakov aj civilistov. Dôsledky tejto vojny boli oveľa ťažšie než dôsledky 1. svetovej vojny.: 50 miliónov mŕtvych, predovšetkým v ZSSR, Poľsku, Juhoslávii, Nemecku, duševný otras miliónov Nemcov a Poliakov, trauma spôsobená rozsahom strát a uvedomením si hrôz, materiálne škody – celkové zruinovanie krajín vinou vojnového hospodárstva a drancovania okupovaných území, čo sa stalo zdrojom obrovskej inflácie a biedy.

Keď 15. marca 1939 obsadilo Nemecko Čechy a Moravu a prijalo pod „ochranu“ Slovensko, mocnosti pochopili, že nie je možné veriť slovu predstaviteľa Nemeckého štátu (Hitlera). Pravé úmysly Nemecka boli zrejmé aj z jeho nového stanovisko k Poľsku, s ktorým Nemecko uzavrelo v roku 1934 zmluvu o neútočení.
5. januára 1939 predložil Hitler vtedajšiemu poľskému ministrovi zahraničných vecí Beckovi žiadosť, aby Poľsko pripustilo pričlenenie slobodného štátu Gdaňska do Ríše. Poľsko však na tento návrh nereagovalo.

21. marca 1939 sa obrátilo agresívne Nemecko na Poľsko znovu, tento raz už varovne, aby Poľsko prijalo ihneď jeho ponuku. Poľsko odpovedalo 26. marca zamietnutím. Dňa 31. marca prehlásil anglický ministerský predseda Chamberlain v dolnej snemovni, že ak bude ohrozená nezávislosť Poľska, pôjde Anglicko po jeho boku. Podobné vyhlásenie vydala anglická vláda 13. apríla 1939 aj Grécku, Rumunsku a 12. mája Turecku. Ríšska vláda odpovedala 28. apríla prehlásením, že považuje nemecko-poľskú dohodu z roku 1934 a nemecko-anglickú námornú dohodu z roku 1935 za zrušenú. Situácia sa už stala veľmi nebezpečnou a anglická vláda sa preto dohodla s francúzskou vládou a vyslali zástupcov do Moskvy, aby tam bola uzavretá dohoda o prípadnej obrane proti nemeckému útoku. 23. augusta 1939 prišiel do Moskvy ríšsky minister zahraničných vecí Ribbentrop, ktorý dohodol nemecko-ruský pakt o neútočení, doplnený neskôr obchodnou dohodou.
Dňa 1. septembra 1939 o 5.45 hod. ráno prekročila nemecká armáda poľské hranice a prenikla do vnútrozemia Poľska. Anglicko a Francúzsko vypovedali
3. septembra 1939 Nemecku vojnu a Anglicko menovalo Winstona Churchilla ministrom námorníctva a Anthonyho Edena ministrom domínií. Obaja stáli v popredí protinemeckej strany. Nemecká armáda v niekoľkých bitkách zdolala odpor Poľska a do 19. septembra obsadila západnú časť Poľska. 28. septembra obsadili Nemci po desaťdňovom bombardovaní Varšavu.

Po útoku Nemecka na Poľsko sa vytvorila légia Čechov a Slovákov v Poľsku a po jeho porážke prešli do Rumunska. Zatiaľ sa tvorila čs. armáda vo francúzsku.
2. októbra 1939 bola dojednaná dohoda o obnovení čs. armády. V Paríži sa ustanovil Národný výbor československý, ktorý organizoval túto akciu.

Nemecko budovalo na jeseň 1939 západný val, idúci od Luxemburska na sever po nemeckých hraniciach až k moru a na juh západne od Saarbrückenu k Rýnu a pozdĺž neho k švajčiarskym hraniciam. Dňa 9. apríla prekročila nemecká armáda hranice Dánska a vnútila mu svoju vojenskú správu. Obsadzovaním Nórska si chcelo Nemecko zaistiť spojenie so severom a švédsku rudu. Tým sa dopustilo ťažkého porušenia medzinárodného práva. Rovnako bezohľadne prekročila nemecká armáda 10. mája zavčas ráno holandské, belgické a luxemburské hranice. 15. mája, v piaty deň po vniknutí do krajiny, kapitulovalo Holandsko. Belgicko sa bránilo, ale 28. mája bolo tiež donútené ku kapitulácii, napriek polmiliónovej armáde. 13. mája si nemecká armáda prekliesnila cestu južným Belgickom cez Maasu pri Sedane, dostala sa až do Francúzska. 14. mája padlo do rúk Nemcom mesto Lille a ich útok sa sústredil na prístav Dunkerque, odkiaľ ustupovalo anglické vojsko. Bitka bola rozhodnutá 4. júna a do rúk Nemcov sa dostalo viac ako milión francúzskych zajatcov. . Po 5. júni postúpila nemecká armáda k Seine a 10. júna zastali vojská severne od Paríža. V tej istý deň vstúpilo do vojny Mussoliniho Taliansko. 14. júna vkročili Nemci do Paríža a na zámku Versailles bola vztýčená vlajka s hákovým krížom. Politické vedenie krajiny prevzal 84 ročný Pétain, ktorý 17. júna vyhlásil, že Francúzsko musí zložiť zbrane. 22. júna bola podpísaná francúzska kapitulácia v Compiégnskom lesíku, v tom istom železničnom vagóne, v ktorom maršal Foch kládol nemecké podmienky prímeria 11. novembra 1918. Severná a západná časť Francúzska ostala obsadená nemeckým vojskom a v zostávajúcej časti, podriadenej vláde Pétaina, bolo urobené odzbrojenie a demobilizácia. Luxembursko, Alsasko a Lotrinsko boli pripojené k ríši. 24. júna podpísalo Francúzsko prímerie s Talianskom.

19. júna 1940 prehlásil vodca v ríšskom sneme, že vedenie vojny považuje za zbytočné a dovolával sa rozumu Angličanov, ktorí vraj musia uznať jeho víťazstvo. Vodca sa dohodol s Maďarskom a Bulharskom a spolu s talianskom prinútili Rumunsko, aby odovzdalo väčšiu časť Sedmohradska Maďarsku a južnú Dobruč Bulharsku. Nemecko vyvolalo v Rumunsku vnútorné nepokoje, ktorých výsledkom bolo, že kráľ Karol II. sa vzdal trónu a správu prevzal generál Antonescu, ktorý sľúbil Nemecku poslušnosť. Hitler tak získal na svoju stranu Maďarsko, Bulharsko, ako aj Rumunsko, ktoré sa predtým priečilo jeho vôli. Bol to nový triumf, ktorý bol dovŕšený 27. septembra v Berlíne slávnostným podpísaním paktu troch veľmocí: Nemecka, Talianska a Japonska, ktoré si sľubovali večné priateľstvo. V novembri sa k paktu pripojilo aj Maďarsko, Rumunsko a dokonca aj Slovensko. V auguste 1940 bolo už vodcovi jasné, že sa Anglicko jeho diktátu nepodrobí, a preto dal rozkaz k totálnej blokáde Veľkej Británie a k zostreniu ponorkového boja. 7. augusta 1940 prikročil k bombardovaniu Londýna, čím začal leteckú vojnu proti civilnému obyvateľstvu.
28. augusta 1940 zaútočili Taliani z Albánska na Grécko, avšak tam narazili na „Metaxasovu líniu“ a čoskoro boli nútení stiahnuť sa. Angličania zatiaľ posilnili svoje pozície v Egypte a 11. decembra začali protiofenzívu, v ktorej za dva mesiace obsadili polostrov Cyrenajku.
Rok 1940 bol pre našu zahraničnú vládu významný tým, že vo Francúzsku bola vytvorená prvá čs. divízia, ktorá bojovala vo Francúzsku a po jeho páde sa organizovala vo Veľkej Británii ako samostatná čs. armáda. 21. júla 1940 uznala britská vláda dočasnú čs. vládu a nadviazala s ňou styky. 30. septembra vyhlásil Churchil, že Mníchovská dohoda je neplatná a boj Anglicka proti Nemecku je i bojom ČSR. 11. novembra sa v Londýne zišla čs. štátna rada a prezident Beneš predniesol prejav o spoločnom boji za slobodu sveta.

Angličania od konca januára 1941 prenikli zo Sudánu a z Kene do Etiópie a 5. apríla 1941 obsadili Addis Abebu a prinútili vojvodu z Austy ku kapitulácii. Etiópia bola tak kompletne v britskej moci. Vodca (Hitler) sa rozhodol pomôcť Taliansku aj proti Grécku a 1. marca 1941 prinútil Bulharsko vstúpiť do „paktu troch“. Neskôr sa pridala aj Juhoslávia. Toto zapredanie sa Juhoslávie Nemecku vzbudilo silný odpor a kráľ Petar II sa 27. marca sám ujal vládnej moci. Zjednaný pakt prehlásil za neplatný, bez toho, že by chcel zrušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. 6. apríla dal vodca pokyn k prekročeniu bulharsko-gréckych hraníc a k podchodu na Srbsko zo západu, severu a východu, čomu predchádzalo intenzívne bombardovanie Belehradu. Nemecké vojská za 12 dní zdolali nepripravenú juhoslovanskú armádu. 14. apríla padol Belehrad. Bol zriadený nový chorvátsky štát pod vedením Ante Paveliča. Jeho kráľom sa mal stať taliansky princ. V tej istej dobe si nemecká armáda prekliesnila cestu aj do Grécka, kde 27. apríla 1941 zaviala ríšska vlajka na aténskej Akropole. 30. apríla dospeli motorizované kolóny až do najjužnejšieho cípu Peloponézu a grécky kráľ bol nútený krajinu opustiť. Nemci obsadili aj ostrovy v Egejskom mori a prinútili Grécko k uzavretiu priateľského paktu (18. júna 1941).
Jozef V. Stalin, ktorý sa zocelil v ohni revolúcie a ktorý riadil politiku ZSSR od smrti Lenina, sa poistil už 13. apríla 1941 sovietsko-japonskou zmluvou o vzájomnej neutralite proti útoku z východu a v máji prijal predsedníctvo v rade ľudových komisárov. Ruské vojská ustupovali spočiatku od vnútrozemia a Hitler sa tešil zo státisícov zajatcov a mnohých dobytých a so zemou zrovnaných miest. Počiatočné úspechy sa postupom času spomaľovali. Hitlerovi robil problém najmä Leningrad, ktorý odolával útoku zo všetkých strán. Úspechy Nemecka podnietili užšiu spoluprácu Anglicka a USA. Prezident Roosevelt sa zišiel v Atlantiku s Churchillom a 11. augusta 1941 dohodli Atlantickú chartu, ktorá bola proklamovaná v Londýne a vo Washingtone 14. augusta a za cieľ vojny vyhlásila slobodu všetkých národov. Hitler vyhlásil 11. decembra s Talianskom vojnu USA. Japonci napadli neočakávane už 7. decembra americké loďstvo V Pearl Harbor.
25. decembra padol Honkong.

Rok 1941 priniesol našej zahraničnej politike vojenskú dohodu so ZSSR (18. júla 1941 po utvorení čs. armády z čs. občanov, ktorí sa dostali z rozkazu poľskej armády do ZSSR). 30. júla 1941 oznámil prezident Roosevelt, že americká vláda menovala svojho vyslanca pri čs. vláde v Londýne. 27. septembra bol menovaným zástupcom ríšskeho protektora R. Heydrich, ktorý sa uviedol masovými popravami a 19. októbra prevzal pod „ochranu“ české korunovačné klenoty. 16. decembra vyhlásila čs. vláda v Londýne, že ČSR je vo vojnovom stave so všetkými štátmi, ktoré bojujú proti Veľkej Británii, USA a ZSSR.

1. januára 1942 sa zišli vo Washingtone zástupcovia 26 štátov (z nich 8 štátov zastupovali vlády v exile) a podpísali spoločné prehlásenie Spojených národov, nazvané Washingtonská deklarácia. V tom istom čase sa rozpútali tuhé boje vo východnej Ázii, kde sa Japonci zmocnili francúzskej Indočíny a odtiaľ viedli útok cez Thajsko, ktoré prinútili k vypovedaniu vojny Anglicku (25. januára 1942), na Malajský polostrov. Singapúr sa vzdal 15. februára 1942, Barma 9. marca 1942. Ale práve vtedy bola miera úspechov dovŕšená a začal istý pád. Leningrad a Stalingrad a uprostred nich Moskva vzdorovali náporu nepriateľov. Angličania zahájili úspech pri El-Alameine a tlačili Nemcov a Talianov späť k hraniciam Tripolisu. 8. novembra sa podarilo americko-anglickému vojsku obsadiť niekoľko námorných prístavov v Maroku a Alžírsku. 26. novembra dal Hitler rozkaz zmocniť sa francúzskeho loďstva, ale Francúzi sami potopili lode.
V Čechách bol na Heydricha spáchaný atentát. Po tom zahraničná čs. vláda docielila, že britská vláda ohlásila zrušenie Mníchovskej dohody, k čomu sa pripojil za Francúzsko i generál de Gaulle.

Roosevelt a Churchill sa zišli v Casablance. Spojenci obsadili Tripolis.
2. februára 1943 dokončila Červená armáda oslobodenie Stalingradu a Nemci aj so spojencami boli vyhnaní. Na africkom kontinente tiež nastali dôležité zmeny. Spojenci sa zmocnili ostrova Pantellerie a 10. júla pristáli na Sicílii. Kráľ Viktor Emanuel III. dal Mussoliniho zatknúť a stanovil náčelníkom vlády maršala Badoglía. Hitler dal rozkaz na obsadenie Ríma a Nemci odzbrojovali Bagliovu armádu. Nariadil tiež oslobodenie Duceho, ktorý pomáhal pri organizácii nového „fašistického Talianska“ V auguste vstúpila do vojny Brazília a iné juhoamerické štáty. Rok 1943 bol dôležitý aj z hľadiska českej zahraničnej politiky, pretože od mája pôsobil prezident Beneš v USA a prispel tam k riešeniu spolupráce medzi USA a ZSSR. V decembri 1942 prišiel do Moskvy Beneš a uzavrel dohodu so ZSSR spojeneckou zmluvou. 29. novembra bola vytvorená dočasná juhoslovanská vláda, prehlasujúca Juhosláviu za federatívny štát.

Deň 6. júl 1944 sa zapísal do histórie, pretože v tento deň po obsadení Ríma bola zahájená invázia v Normandii. Nemcom bolo jasné, že ich koniec sa pomaly blíži. 20. júla bol spáchaný atentát na Hitlera, ktorému sa vyhol len náhodou. V Normandii sa dlho zápasilo o mesto Caen a o ovládnutie ústia Seiny, ale až po dvojmesačnom zápolení bol porazený front pri Avranches. Postupne sa spojenci dostali do Paríža. K úderu zo západu sa pridal aj úder z východu. Situácia pôsobila výrazne aj na medzinárodný barometer, Turecko prerušilo styky s Nemeckom. Dňa 6. augusta 1944 dospela fronta až k hraniciam Východného Pruska a k Varšave. Najväčší bojový nápor bol vedený na Rumunsko. Dňa 24. augusta 1944 vyzval národ k boju po boku Sovietov. Bola obsadená Bukurešť. Krátko predtým kapitulovalo Fínsko a prerušilo styky s Nemeckom a uzavrelo v Moskve mierovú dohodu. Sovietske vojsko preniklo až do Maďarska.
Pre históriu ČSR bolo najdôležitejšie v roku 1944 povstanie, ktoré vypuklo
29. augusta 1944 na Slovensku, keď Nemecko chcelo krajinu obsadiť, a jeho ohniskom bola Banská Bystrica. Povstanie bolo zdolané, ale dokázalo odbojného a hrdinského ducha Slovenska. Dňa 8. septembra dobyli Čechoslováci s Červenou armádou Dukliansky priesmyk. Na západe povstala 1. čs. tanková brigáda pred Dunkergue.
Do rozhodného boja vstúpil aj Balkán, kde v Grécku vypuklo povstanie proti Nemcom, ktorí ustupovali z krajiny a neskôr vyčistili Solún. Na spiatočnom pochode narážali Nemci na srbskú armádu maršala Tita, ktorý organizoval odpor na celom území bývalej Juhoslávie. 17. júna bola prehlásená republika na Islande.

Dňa 8. januára 1945 zahájili anglo-američania protiofenzívu v Ardenách. 17. januára dobyla Červená armáda Varšavu.
Od 4. do 11. februára sa konala v Jalte na Kryme (ZSSR) konferencia. Zúčastnili sa jej najvyšší predstavitelia troch hlavných mocností protihitlerovskej koalície, tzv. Veľkej trojky: za ZSSR J. V. Stalin, za USA F. D. Roosevelt, za Anglicko Churchill. Rokovali o zosúladení vojenských operácií v záverečnej fáze vojny, venovali sa otázkam povojnového usporiadania pomerov vo svete: rozdelili okupačné zóny v Nemecku, rozhodli o politickom usporiadaní v Európe po vojne, podľa ktorého sa napr. ČSR dostala pod sovietsky vplyv. Sovietsky zväz sa zaviazal, že po porážke Nemecka vypovie vojnu Japonsku. Dohodli sa na vytvorení rady ministrov zahraničných vecí a na založení Organizácie Spojených národov. 4. apríla 1945 Červená armáda oslobodila Bratislavu, 6. apríla Viedeň, 26. apríla Brno. 11. apríla zahájili bitku o Berlín. Nemecko bolo obsadené za necelé 4 mesiace. 1. mája bola ohlásená Hitlerova smrť. Dňa 5. mája došlo k povstaniu v Prahe, kde nemecká moc kapitulovala 8. mája. Boje nemeckých SS boli 9. mája zlikvidované sovietskou armádou maršala Koneva. Toho istého dňa bola podpísaná kapitulácia Nemecka. Československo bolo opäť slobodné.
Zostávalo ešte dokončiť vojnu s Japonskom. Pretiahla sa do augusta 1945, kedy o jej skončení rozhodol účinok atómových bômb a sústredený útok spojencov, ku ktorým na východe pribudol Sovietsky zväz, ktorý vyhlásil Japonsku vojnu 9. augusta. Japonsko prejavilo ochotu ku kapitulácii ihneď nasledujúci deň a podpísalo kapituláciu 15. augusta 1945. Tento a nasledujúci deň bol vo svete prehlásený za sviatok Mieru, ktorý bol dosiahnutý po 6 rokoch vojny.

Stručné zhrnutie

Prvého septembra 1939 vtrhli nemecké vojská do Poľska. 3. septembra 1939 Anglicko a Francúzsko vypovedali vojnu Nemecku. Napriek statočnému odporu poľská armáda rýchlo podľahla presile. 29. septembra 1939 kapitulovali obrancovia Varšavy. V apríli 1940 Nemecko napadlo Dánsko a Nórsko, v máji Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Nemecký útok proti Francúzsku sa začal 10. mája 1940. 22. júna 1940 francúzska vláda kapitulovala. Na čelo francúzskeho odboja sa postavil generál Charles de Gaulle. Hitler začal leteckú vojnu o Anglicko. Koncom septembra 1940 podpísali Nemecko, Taliansko a Japonsko v Berlíne Pakt troch veľmocí. 22. júna 1941 Nemecko porušilo pakt o neútočení a prepadlo Sovietsky zväz. 14. augusta 1941 uzavreli USA spojenectvo s Veľkou Britániou – ATLANTICKÚ CHARTU. 24. septembra pristúpil k charte ZSSR. Hitler nariadil útok na Moskvu.

7. decembra podniklo Japonsko letecký útok na Pearl Harbor. USA vstúpili do vojny proti Japonsku. Víťazstvo pri Stalingrade vo februári 1943 znamenalo rozhodujúci prelom v 2. svetovej vojne. Po porážke pri Stalingrade vyhlásil Hitler totálnu vojnu. 6. júna 1944 sa spojenci vylodili v Normandii. 2. mája 1945 bol zlomený odpor fašistických jednotiek v Berlíne. V noci z 8. na 9. mája 1945 bola v Berlíne podpísaná bezpodmienečná kapitulácia Nemecka. 6. a 9. augusta 1945 americké lietadlá zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómové bomby.
2. septembra 1945 Japonsko podpísalo kapituláciu. 2. svetová vojna sa definitívne skončila.

Druhá svetová vojna bola najväčší konflikt v dejinách ľudstva. Vo vojne zahynulo viac ako 50 miliónov ľudí. Materiálne škody boli nevyčísliteľné.
Problém povojnových hraníc v Európe bol počas celého obdobia druhej svetovej vojny predmetom záujmu všetkých štátov protihitlerovskej koalície. Išlo nielen o návrat k stavu pred začatím anexií cudzích území fašistickými štátmi, ale aj o také zmeny hraníc nemeckého štátu, ktoré by znemožnili vzkriesenie militaristických síl v budúcnosti. Okrem toho sa do popredia dostali niektoré národnostné problémy, ktoré sa nedoriešili pred rokom 1939.
O otázke hraníc sa rokovalo na konferenciách šéfov 3 veľkých veľmocí – ZSSR, USA a Veľká Británia, na jeseň 1943 v Teheráne a vo februári na Jalte. Po skončení vojny a podpísaní bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka sa pristúpilo k realizácii prijatých uznesení.
V dňoch 17. júla až 2. augusta 1945 v Postupime pri Berlíne sa dohodli na rozdelení Nemecka na 4 okupačné zóny: americké, britské, francúzske a sovietske. Aj Berlín bol rozdelení na 4 zóny. Určili tiež nové hranice Poľska. Utvorili Radu ministrov zahraničných vecí. V novembri 1946 prijala Rada posledné texty mierových zmlúv. Podpísali sa 10. februára 1947 v Paríži.